Táto stránka používa technické (nevyhnutné) a analytické súbory cookies.
Pokračovaním v prehliadaní stránky súhlasíte s používaním súborov cookies.

Visconti – Filmový kabinet Špeciál

3. 3. – 19. 5. 2026 o 18:00

Kino Lumiere, Špitálska 2, Bratislava

Filmový kabinet je vzdelávací cyklus Slovenského filmového ústavu, ktorý pravidelne pripravujú na rôzne témy filmoví historici Doc. Mgr. Katarína Mišíková, PhD., Mgr. Juraj Oniščenko, Phd. Akutálny semester je venovaný legende talianskeho filmu – režisérovi a scenáristovi Luchinovi Viscontimu pri príležitosti 120. výročia narodenia a 50. výročia režisérovho úmrtia. Taliansky kultúrny inštitút v Bratislave je spoluorganizátorom podujatia.

Klasik Visconti

Luchino Visconti bol filmovým tvorcom paradoxov: aristokrat aj marxista, realista i estét, analytik dejín aj básnik ich zániku. Jeho dielo sa stalo trvalou súčasťou kánonu európskeho filmu a zároveň citlivým dialógom s tradíciami výtvarného umenia, literatúry, hudby a divadla.

Bol jednou z kľúčových postáv talianskeho neorealizmu, zakotveného v sociálnej realite a pevnom vzťahu človeka k prostrediu. Neskôr svoju pozornosť obrátil k filmovej reflexii historických zlomov 19. a 20. storočia, ktoré vždy skúmal prizmou osudov jednotlivcov.

Viscontiho filmy spája fascinácia literárnymi predlohami, antickou mytológiou i opernou monumentalitou. Ako kronikár belle époque zachytil zánik starého sveta s jeho triednymi rozdielmi, kultúrou a duchom doby — s noblesou, melanchóliou a presnosťou klasika.

Retrospektíva pri príležitosti 120. výročia narodenia a 50. výročia úmrtia tohto talianskeho klasika je príležitosťou pozrieť sa z pohľadu dneška na to, ako čerpal inšpiráciu z obrazov skutočnosti pre neorealizmus, ako vnímal dejiny 19. a 20. storočia, ako dokázal filmovo interpretovať literatúru, aj ako vtláčal svojím filmom operný rytmus a pompéznosť.

Program:

Visconti a neorealizmus. Neorealizmus – hnutie, ktoré čelilo monštru Mussolliniho propagandy obrazmi reality. Luchino Visconti sa svojím filmom Posadnutosť (1942) stal jeho priekopníkom. V paradokumentárnom pohľade na život sicílskych rybárov Zem sa chveje (1948) či rodinnej dráme Rocco a jeho bratia (1960) priniesol vlastnú interpretáciu neorealistických princípov. Spojil sociálnu realitu s archetypálnym jadrom príbehu a estetizoval ju majstrovským okom klasika. V príbehu zo zákulisia filmového priemyslu Najkrajšia (1951) skúma psychológiu a dôstojnosť jednotlivca v súkolí spoločenských mechanizmov.

Visconti a dejiny. Aristokratický pôvod Luchino Viscontiho výrazne formoval jeho pohľad na dejiny. Vo svojich filmoch sa opakovane vracia k momentom, keď sa starý svet rozpadá a rodí sa nový. Zánik šľachty, ilúzie revolúcie aj morálny úpadok spoločnosti zobrazuje s kritickou presnosťou.Vo filme Vášeň (1954) sa osobná zrada prelína so zradou politickou. Monumentálny Gepard (1963) zachytáva koniec aristokratickej éry v období talianskeho zjednotenia. V historickej freske Ľudovít Bavorský (1973) sledujeme osamelého panovníka uprostred rozpadajúcej sa monarchie. Temnú kapitolu 20. storočia skúma v snímkach Hviezdy veľkého voza (1965) a Súmrak bohov (1969), kde sa osobné drámy prelínajú s nástupom totality.

Visconti a literatúra. Literatúra bola pre Luchina Viscontiho trvalou inšpiráciou. Čerpal z diel J. M. Caina, G. Verga, F. M. Dostojevského, A. Camusa, G. T. di Lampedusa, T. Manna či G. D’Annunzia a vždy presiahol rámec bežnej adaptácie. Tlmočil ducha a vnútorné témy predlôh a hľadal ich presah k sociálnej realite. Preto jeho filmy vedú s literatúrou rovnocenný dialóg. V Cudzincovi (1967) preniesol Camusovu existenciálnu introspekciu do vizuálneho jazyka, v Smrti v Benátkach (1971) zase obohatil príbeh Mannovými myšlienkovým kontextom.

Visconti a opera

Keď fašistický režim zakázal jeho debut Posadnutosť (1943), Visconti sa obrátil k divadlu a opere. Režíroval v slávnej milánskej La Scala, a práve operná skúsenosť zásadne ovplyvnila jeho filmový štýl.Jeho filmy majú často operný rozmer: veľké emócie, osudové konflikty, výraznú hudbu aj dôraz na vizuálnu monumentalitu. Operu priamo vidíme vo filmoch Vášeň (1950)  a Ľudovít Bavorský (1973) (s postavou Richard Wagnera), no jej duch preniká celou jeho tvorbou – azda najvýraznejšie v strhujúcom Súmrak bohov (1969).

 

Galéria