Táto stránka používa technické, analytické a cookies tretích strán.
Pokračovaním v prehliadaní súhlasíte s používaním cookies.

Preferences cookies

Hukot vody; Teatro delle Albe (Ravenna)

Rumore-di-acque

Monodráma Marca Martinelliho v rámci Festivalu Astorka

Autor textu: Marco Martinelli
Námet: Marco Martinelli, Ermanna Montanari
Réžia: Marco Martinelli
Hrajú: Alessandro Renda
hudba: Guy Klucevsek
scéna, svetlá, kostýmy: Ermanna Montanari, Enrico Isola
technické zabezpečenie: direzione tecnica: Enrico Isola
predstavenie vzniklo v koprodukcii s: Ravenna Festival, Teatro delle Albe-Ravenna Teatro, “Circuito del Mito” della Regione Siciliana, Sensi Contemporanei
Pod záštitou Amnesty International

Hukot vody Marca Martinelliho je divadelným spracovaním drámy tisícok migrantov, ktorí umierajú každoročne vo vlnách Stredozemného mora. Predstavenie malo premiéru na Festivale v Ravenne v júli 2010, kde započalo svoju púť za podpory Amnesty International a následne bolo uvedené na Lampeduse, Korzike, v Nemecku, Belgicku, Francúzsku, Brazílii a v Spojených štátoch amerických. V roku 2016 sa vrátilo na scénu v obnovenom spracovaní Ermanny Montanari.

Divadelné zoskupenie Teatro delle Albe vzniklo v roku 1983 z iniciatívy Marca Martinelliho, Ermanny Montanari, Luigiho Dadinu a Marcelly Nonni. Súbor sa snaží hľadať vlastnú identitu spájaním nových výrazových prostriedkov s tradičnými divadelnými metódami. Dramatik a režisér Martinelli sa pri písaní textov necháva inšpirovať rovnako antickou drámou ako súčasnosťou, zároveň však príbehy šije na mieru hercom, ktorí sa tak stávajú skutočnými spoluautormi predstavení. V roku 1988 súbor prijal do svojich radov troch senegalských hercov: Mandiaye N’Diaye (africký „pilier“ súboru), Mor Awa Niang e El Hadji Niang. Toto taliansko – africké zoskupenie vytvára svojskú divadelnú zmiešaninu, v ktorej sa prelínajú texty a tanec, hudba a dialekty, inovácia a hľadanie koreňov. Predstavenia ako Ruh. Romagna piu’africa uguale (1988), All’inferno! (1996), I Polacchi (1998) Sogno di una notte di mezza estate (2002), Salmagundi (2004), La mano (2005) vyniesli súboru mnohé ocenenia na národnom i medzinárodnom poli a sú prejavom strohej, prepracovanej a pôsobivej poetiky, ktorá má schopnosť prinavrátiť divadelnej scéne jej dávnu a účinnú rozprávačskú funkciu.

Z talianskej tlače:

„More medzi Sicíliou a Afrikou páchne v niektorých miestach po mŕtvych telách“ zvyknú hovoriť miestni rybári. Vo vodách, ktoré brázdia lode zúfalcov snívajúcich o vylodení sa v Európe, zostalo príliš veľa tiel. Marco Martinelli, režisér a dramatik nemá veľa spoločného s „uhladeným“ divadlom a na stvárnenie tejto každodennej drámy si zvolil vizionársky monológ, plný symbolických odkazov na našu kolektívnu zodpovednosť. Hrôzu stvárňuje prostredníctvom jej protikladu – chladnej, neosobnej byrokratickej banality: v ústredí textu stojí diabolská postava generála ako jediného žijúceho obyvateľa pontónového ostrova a jeho úloha urobiť sčítanie mŕtvol, priradiť im číslo, zaradiť ich do databázy a premeniť tak ľudské osudy na anonymné archívne údaje…
(Renato Palazzi, , Il Sole 24 Ore, 21 luglio 2010)

V dokonalom svete by bolo predstavenie Hukot vody opakované v tisíckach repríz po celom Taliansku a potom preložené e reprízované vo všetkých kútoch Európy. Divadlo „delle Albe“ by muselo naklonovať herca Alessandra Rendu, fenomenálneho interpreta monológu, ktorý je nosným prvkom predstavenia, aby sa šírenie jeho slov stalo súvislým, všadeprítomným a nepretržitým. V dokonalom svete by mnohí z nás po vzhliadnutí predstavenia Hukot vody začali uvažovať, cítiť sa znepokojene, prestali by rozumieť a nechceli by daný stav akceptovať. Nahnevali by sa a chceli by zistiť, prečo potrebujeme práve uštipačnosť jedného divadelného súboru, aby sa nám otvorili oči a rozhorčili sme sa nad tým, čo naše oči sledujú už dvadsať rokov a naše svedomie filtruje ako zvuky z úzadia, niečo vzdialené a nereálne. Prevádzači, plaviaci sa zúfalci, nafukovacie člny, bárky, stroskotanci, potopenia, mŕtvi. Veľa mŕtvych. Tisícky. Počúvame to každý deň. Zvykli sme si na to, veď čo s tým my narobíme? V dokonalom svete by sme však mohli niečo urobiť, chceli by sme niečo urobiť…

Alessandro Fogli, Corriere di Ravenna 13. júla 2010